Kráčam do školy, cestou som nasnímaný dvoma kamerami, nemám rád kamery i keď radšej by som prešiel ulicou plnou kamier ako okolo dozoru na chodbe ktorý si ma (česť výnimkám) dôkladne premeria v snahe mi niečo vytknúť. Popri tom som pod drobnohľadom školníka ktorý číha ako sup na korisť, sediac na lavičke, opierajúc sa o stenu, vediac že určite nemá nič dôležitejšie na práci. Prešiel som, prežil som. Vchádzam do triedy. Dookola to isté, tie isté nahnevané tváre, pesimistická atmosféra. Začínam mať alergiu na niektoré moje spolužiačky, hlavne po dnešku, pýtam sa, ktorým smerom idete, ony že smerom na autobusovú stanicu, ja reku OK. Spravia tri kroky a ja len počujem “s tebou istotne nie.” Poďakujem sa, sluší sa, odpoveďou mi je len ohromný smiech. Asi som na smiech. OK, beriem, dalo sa to povedať aj jemnejšie. Pomaly ale isto preteká kalich, už neposkytnem vypracované zadania, neporadím, nepomôžem. Len pár vyvoleným. Nemám ani najmenšiu chuť radiť niekomu, kto sústave “chodí poza,” má z hodín zábavu, vyrušuje a potom sa čuduje že nič nemá a nevie. A keď potrebujem pomoc ja, pohadzuje si ma ako horúci zemiak a nasmeruje k niekomu inému. Ďakujem, neprosím. Neprosím si už ani ďalšiu učiteľku, prežívajúcu účastné (pri niektorých snáď až orgazmické) stavy, vreštiac po mne, nadávajúc mi a urážajúc ma. Tváriac sa že má patent na rozum, s vedomosťou že daný predmet je pre môj život ten najdôležitejší. Neprosím si ďalší deň v pesimistickom, nekreatívnom, ubíjajúcom prostredí v ktorom je povzbudiť niekoho hrdelný hriech. Vďaka bohu za chodbu a intertriedne stretnutia, i keď už nie sú to čo bývali pred cca 2 rokmi, no aj napriek tomu majú svoje čaro. Stále ma však vie prekvapiť veta, ani ťa nevidím v škole, dotyčný vie kde mám triedu, ako sa tam dostať, čo mu bráni prísť ma pozrieť, ak ma skutočne chce vidieť, porozprávať sa, nakukne do triedy a zavolá ma, i keď ma nevidí na chodbe. Rád vyjdem von a porozprávam sa. Stačí vyvinúť trochu snahy. Ak mu to nestojí za tú námahu, asi sa rozprávať nechce a nechce ma ani vidieť. Pomohol si mi, pomôžem i ja tebe, akoby prestávalo platiť. Ja pomôžem, no keď sa dožadujem pomoci, nedostane sa mi. Ak sa ja nemôžem spoľahnúť na Vás, čo Vás vedie k presvedčeniu že vy na mňa áno. Kašlete na mňa, prečo by som sa ja mal správať ináč?

Zaujímavé je, že všetci odrazu viete čo je správne. Viete ako mám ja šoférovať, ako sa mám ja správať, čo mám ja robiť. Viete že nemám najlepšie obdobie, no namiesto povzbudenia mi vytýkate že som podráždenejší ako obvykle, že sa rozčuľujem nad vecami ktoré len ťažko zmením. Máte plné ústa zaručených právd a receptov čo a ako, či už v mojom súkromnom alebo verejnom živote. Kašlem na to čo si myslíte, aj tak len rozprávate no nekonáte. Nesnažíte sa ma rozveseliť, len ma buzerujete, vyčítate mi rôzne skutočnosti a skutky. Vás, s ktorými sa dá komunikovať normálne, je ako kvapiek vody v púšti. Pochopte, že je to môj, nie Váš život. Neurobil som všetko správne, spravil som veľa kixov, hlúpostí, neuvážených rozhodnutí. No bez nich by som nebol tým, kým som. Nie som anjel, no ani ním nechcem byť, nechcem byť ďalšia ovca ako Vy. Mojim zločinom je to, že chcem a som iný, sú to vedomosti ktoré som nadobudol, skúsenosti ktoré som získal, kontakty ktoré som získal, húževnatosť ktorú som vypestoval i to že sa nevzdávam. A to je niečo čo mi nevezmeš, môžeš ma potkýnať ďalej, no i tak vždy spravím všetko pre to, aby som dosiahol to čo chcem. Napĺňanie cieľov je ako droga a ja potrebujem ďalšiu a väčšiu dávku. Vyšší cieľ, náročnejšiu cestu, cítim potrebu posunúť svoje hranice.

Vraj riskujem. No zastávam názor že ten čo riskuje nežije večne, no ten čo neriskuje nežije vôbec. Nenastanú podmienky aby som bol schopný obsiahnuť všetky fakty, poznatky, okolnosti a na základe toho všetkého sa rozhodol. Občas prosto urobím to, čomu verím, hovorme tomu srdce, intuícia, pocit, je jedno ako to voláte, prosto cítim že to tak má byť, že to mám risknúť. Vraj ten vnútorný hlas hovorí na základe našich minulých skúseností. A keď už aj tie klamú, čomu veriť? Nie vždy to vyjde podľa očakávaní, no nie vždy si môžeme dovoliť rozhodnúť sa racionálne. Ak niečomu verím, som presvedčený že by to tak malo byť, urobím to. Nikdy by som si totižto neodpustil, že som to neskúsil, že som sa nepokúsil lebo som nemal 100% podmienky, úplnú istotu.

S obľubou mi vytýkate že Vám nehovorím všetko, že sa nezdôverím na 100%. A ako viem že akurát Vám môžem veriť. Myslím si, že to čo si dvaja ľudia povedia medzi sebou, čo spravia, by malo ostať len medzi nimi. Žiadne trápne “ale nechaj si to pre seba,” to má byť predsa samozrejmosť, nie hlúpy dodatok ku konverzácii. Posledný mesiac zisťujem, že osoby ktorým som veril že si to, čo im poviem nechajú pre seba, roznášali ďalej. Sklamali ma, veľmi. No život ide ďalej a ja si musím dávať väčší pozor na jazyk. Vraj chlap ktorý nepije, niečo skrýva. No asi na tom bude kvapka pravdy.